Chovateľská stanica plemena labrador retriever pre výchovu vodiacich psov
Adresa
Jarovce, 851 10
Mandľová 41,
Kontakty
Webstránka: www.lcpressburg.sk/chovna_stanica_s_porodnicou.php
Chovná stanica s pôrodnicou
Život vodiaceho psa, rovnako ako ten ľudský, začína v pôrodnici a práve takéto účelové zariadenie na Slovensku vybudovalo pre Výcvikovú školu pre vodiace a asistenčné psy občianske združenie Lions Club Bratislava Pressburg v obci Jakubov.
Načo pôrodnica pre psy a prečo sa šteniatka nemôžu narodiť v obývačke?
Samozrejme môžu, pokiaľ vlastníte jednu sučku, ktorá má jeden vrh do roka, ale práve názov účelový chov znamená, že „chovateľ” sa zameriava na určité vlastnosti fyzické, psychické, a týmto smerom zlepšuje kvalitu svojich zvierat vhodným krížením. Selektívny chov je samozrejme časovo a finančne nesmierne náročná úloha, ktorej výsledky sa vo väčšej miere nemusia prejaviť celé roky. Tak, ako pri všetkých štatistikách, aj tu je potrebná dostatočne veľká vzorka psov na to, aby sa dalo vyhodnotiť, kam úsilie smeruje. Zlepšovať chov sa teda v žiadnom prípade nedá s jednou chovnou sučkou. Na to, aby sa dielo podarilo, je potrebná aspoň minimálna chovná kolónia, teda určitý počet chovných zvierat a nastavenie ich reprodukcie, teda rozvrh a počet odchovov. A práve pri tomto nastavení už nie je možné využívať iba jednu sučku a jeden odchov ročne, a teda ani obývačku. Na odchovy preto slúži pôrodnica, kde sa striedajú labradorské mamičky aj so svojimi šteniatkami. V pôrodnici sa realizujú cca 4 odchovy do roka, samozrejme s rôznymi sučkami. 4 odchovy do roka znamená 8 mesiacov prevádzky pôrodnice, pretože šteniatka tu zostávajú so svojou matkou 7 až 8 týždňov.
Otcovia šteniat sú rovnako ako sučky z účelových chovov, sú to starostlivo vyberané zvieratá ale nie sú fyzicky prítomní a ich genetický potenciál je k dispozícii iba v skúmavkách hlboko zmrazený tekutým dusíkom. V skúmavkách sú pre ich nedostupnosť. Ani jedna škola z našich európskych susedov nemá vlastného chovného psa, pretože domovom chovných psov bývajú spravidla iba veľké organizácie (počtom psov), aby neprichádzalo k príbuzenskej plemenitbe. Prečo sa nepoužívajú „živí” labradorskí otcovia z bežných chovných staníc? Práve preto, že tí v skúmavkách sú už veľmi dlho účelovo chovaní pre spoluprácu s ľuďmi s ťažkým zdravotným postihnutím. Sú teda mimoriadne dobre ovládateľní, majú vhodný temperament a vlastnosti, ktoré umožnia aj človeku s ťažkých zdravotným postihnutím manipuláciu a spolužitie s nimi.
Prečo je účelový chov potrebný?
Z histórie vieme, že už na začiatku výcviku vodiacich psov, ktorý sa oficiálne datuje od roku 1928, kedy bol odovzdaný prvý vodiaci pes, bol pre všetkých, ktorí sa venovali výcviku vodiacich psov veľký problém obstarať zvieratá, ktoré by vyhovovali na tento účel povahou, temperamentom, psychickou stabilitou a ďalšími dôležitými predpokladmi pre výkon vodiaceho psa v praxi. Potrebný počet zvierat sa nakupoval od vybraných chovateľov, čo sa ale časom ukázalo ako neuspokojivé v každom smere. Všetky plemená, ktoré by boli vhodné pre prácu vodiaceho psa, mali kynologickou organizáciou uznaný štandard plemena. V praxi to znamenalo asi toľko, že napríklad štandard Nemeckého ovčiaka zahŕňal určitú ostrosť (útočnosť) pri obrane majetku, teritória a majiteľa, čo bolo úplne nevhodné pri použití pre zrakovo postihnuté osoby. Málokto tomu rozumie, ale skúste ísť po ulici so zaviazanými očami a uhádnuť, čo sa deje, keď váš 35 kilogramový pes začne štekať a vrčať a trhať sa na vodidle. Nebudete vedieť vyhodnotiť situáciu, ani zistiť čo spôsobilo jeho reakciu, či iný pes, iná osoba, dieťa, objekt, situácia…. Ak sa má teda Nemecký ovčiak stať vodiacim psom, nesmie v žiadnej situácii zaútočiť, ale práve pre túto jeho vlastnosť je vlastne chovaný a cenený. Podobná disharmónia je aj v požiadavkách na dobrého Labradorského retrievera ako vodiaceho psa. Jeho štandard hovorí, že je to poľovný pes. Má teda dobrý nos, záujem o pachové práce a nezanedbateľné sú aj jeho nároky na pohyb. Záujem o pachové práce znamená vytrvalo sledovať stopu, ale vodiaci pes žiadnu pachovú stopu sledovať nesmie. Vysoké nároky na pohyb by taktiež mnohým zdravotne postihnutým majiteľom spôsobovalo problémy. Znova teda platí, že „dobrý“ labrador podľa štandardu plemena, by nebol dobrým vodiacim psom.
Nákupom šteniat od chovateľov sa získavali zvieratá, ktoré v dospelosti spĺňali štandard daného plemena, čo bolo ale opakom toho, čo sa vyžadovalo od vodiaceho psa.
Veľa nakúpených psov sa tak vyradilo z procesu výcviku, čo bola veľká finančná strata pre organizáciu, ktorá výcvik realizovala, a čo bolo ešte dôležitejšie, kvalita nakupovaných šteniat bola otázkou náhody, a tak sa nemohla cielene zvyšovať kvalita vodiacich psov. Takto vznikla potreba vlastných účelových chovov s možnosťou selektovania vhodných dispozícií, potrebných pre výkon vodiaceho psa, alebo psa s iným pracovným využitím pre spoluprácu s osobou s ťažkým zdravotným postihnutím.