Neplodnosť zvierat – jednou z príčin môžu byť baktérie z triedy Mollicutes
Každý rok pribúda samcov (či už hospodárskych alebo domácich) zvierat, ktorí sú neplodní. Jednou z príčin, ktorá nie je na prvý pohľad zrejmá, sú baktérie z triedy Mollicutes.
Úvodom je potrebné spomenúť základný fakt, že sexuálne prenosné infekcie sa vyskytujú aj medzi zvieratami, v našom prípade sme odhalili prípady u psov a sú aj pri hovädzom dobytku. Tak ako samec dokáže nakaziť samicu, vie to byť aj opačne. Medzi základné a najviac nebezpečné pohlavne prenosné baktérie, ktoré zásadne poškodzujú reprodukčné zdravie, sú z triedy Mollicutes, predovšetkým mykoplazmy a ureaplazmy. Poškodenie samcov môže pri neliečení viesť až k trvalej neplodnosti, resp. ich prenosom do samice môže primárne trieda Mollicutes za embryonálne aborty, popôrodné sepsy mláďat a v neposlednom rade, ak imunita matky zvíťazí a nálož baktérií nie je vysoká, tak si uvedené baktérie „zoberie“ šteniatko či teliatko so sebou. Ak ide o chlapca, mollicutes „zdedil“ od matky a neplodný už môže byť ešte predtým ako sa fyzicky stretne so samicou.
Mollicutes je trieda baktérií z kmeňa Firmicutes. Mollicutes sú veľmi malé baktérie, ktorým chýbajú bunkové steny. Majú predilekciu na slizničné a serózne povrchy a najčastejšie spôsobujú choroby močovopohlavných a dýchacích ciest. Mycoplasma spp. a Ureaplasma spp. predstavujú infekcie zvierat a ľudí spojené s neplodnosťou samíc a samcov, vulvovaginitídou, potratmi, narodením slabých mláďat, semennou vezikulitídou, poškodenou spermatogenézou, a tým zníženou fertilitou samcov alebo jej stratou. Správajú sa ako parazity, dochádza k poškodeniam buniek priamo v maternici alebo semenníkoch, resp. boli detekované pri samcoch aj v prídavných pohlavných žľazách.
Ročne naše reprodukčné centrum andrologicky vyšetrí viac ako 700 samcov a viac ako 50 inseminačných dávok rôznych donorov. Je dôležité spomenúť fakt, že tieto druhy baktérií nerastú na bežných kultivačných pôdach v laboratóriách, a preto sme ich museli identifikovať na molekulárno-genetickom základe, a to nielen určením samotnej identity baktérií, ale aj ich množstvom. Na genetickú analýzu bola použitá kvantitatívna Real-Time PCR a sekvenačne dourčená druhová príslušnosť. Ich určenie a „forézne“ genetické potvrdenie Mycoplasma spp. a Ureaplasma spp. MUDr. Soňou Pekovou, znamenal pokrok, o ktorom sme skoro 40 rokov nič nevedeli.
Dnes sme bližšie k ozdraveniu (ale stále ďaleko), pretože niektorí chovatelia a producenti kvalitných donorov už začali testovať na tzv. „Mollicutes Free“ a tým pádom nerozširujú ďalej nákazu. Rovnako máme pár lastovičiek na Slovensku, Maďarsku a v Česku, kde andrologicky testujú psov a býkov pred zaradením do plemenitby. Dnes vieme, že za 95% prípadov zhoršeného, alebo zlého stavu spermatogenézy môže práve mykoplazma alebo ureaplazma.
Je nevyhnutné nastaviť prísnu zdravotnú kontrolu - protokol mikrobiologickej diagnostiky ejakulátu na inseminačných staniciach a v chovoch, kde sa samec používa v prirodzenej plemenitbe. Týka sa to psov, mačiek, býkov, ale aj capkov či baranov. To je primárna úloha všetkých inseminačných staníc a producentov plemenných zvierat, ktorí by nemali byť zaradení do plemenitby bez overenia kvality ejakulátu (spermiogramu) a dôkladného mikrobiologického vyšetrenia. Pozitívna správa je, že keď poznáme pôvodcu problémov, vieme ho vyliečiť a riešiť reprodukčné zdravie vášho stáda.
Vyberieme dva príbehy z praxe nášho reprodukčného centra - príbeh psíka Ernesta a býka Erika. Ernest je mladý pes s krásnym rodokmeňom Bernského salašníckeho psa a zodpovednými majiteľmi, ktorí chcú kryť fenky s overeným spermiogramom (andrologickým kompletným vyšetrením) a v plnom reprodukčnom zdraví. Ernestovi sme diagnostikovali prítomnosť Mycoplasma spp. a Ureaplasma sp. Preto podstúpil antibiotickú liečbu a podpornú ajúrvedu pre rýchlejšiu regeneráciu semenotvorného epitelu. Chceme zvýrazniť dva aspekty. Prvý – zodpovednosť chovateľov a druhý – úplne vyliečenie a zbavenie sa Mollicutes. To je však dlhodobý proces, ktorý trvá pri psoch minimálne 3 až 5 mesiacov. Problémom by sa mali zaoberať hlavný predstavitelia chovateľských zväzov jednotlivých plemien psov a urobiť si monitoring „zamorenia“ Mollicutes v chove, aby chránili nové generácie pred pohlavne prenosnými infekciami. Aj tu platí, že niektoré plemená psov sú viac postihnuté a niektoré menej, aj keď táto teória je podľa mňa len dôsledkom nedostatkom dát a chýbajúceho skríningu vo zväzoch jednotlivých plemien.
Druhý príbeh je o býkovi Erikovi z Orlických hôr v Česku. Potvrdzuje nami zistené fakty, že mláďatá sa môžu primárne infikovať Mollicutes od matky, resp. z jej pôrodných ciest. Erik je mladý dvojročný býk plemena Galloway, ktorý žije v krásnom horskom prostredí a mal pri sebe 4 jalovičky. Žiaľ, chovateľ nevedel, že existujeme a vieme aj priamo u nich na farme býka vyšetriť a vidieť kvalitu jeho spermií (na farme vykonávame kompletne vyšetrenie reprodukčných orgánov od penisu, predkožky, semenníkov, prostaty, vezikulárnych žliaz až po mikroskopické vyšetrenie spermií) a tak nás zavolal, až keď ani jedna jalovica neostala gravidná. Predtucha sa naplnila, býk mal nález „nekrozoospermia“, čo znamená že všetky spermie sú mŕtve. Aj tu sa nastavila liečba a o 6 týždňov uvidíme, či bola terapia úspešná. Je dôležité aj na základe tohto prípadu kupovať iba overených býkov s protokolom o andrologickom vyšetrení. Za posledné tri roky andrologického vyšetrovania sme vykonali viac ako 2500 odberov a približne 9% z mladých býkov má poruchy plodnosti práve pre infekcie spomínaných baktérií.
Plynie z toho ponaučenie, že pred každou sezónou by sa mali býčkovia aj psy andrologicky vyšetriť, aby sa zabránilo rozširovaniu pohlavne prenosných infekcií a zároveň zabránilo ekonomickým stratám pre straty z prírastkov mláďat, resp. obratu stáda.
Chovateľ je ten, ktorý živí úradníkov a predstaviteľov zväzov, resp. štátu a z jeho členských príspevkov väčšinou dostávajú odmeny. Preto práve chovateľ je ten, čo musí tlačiť na vedúcich predstaviteľov zväzu a štátu, aby sa nepredávali zvieratá, ktoré môžu prenášať pohlavne prenosné infekcie. Každý jeden samec si zaslúži vedieť či je zdravý a či je schopný produkovať veľa zdravých potomkov. Tento začarovaný kruh sa da prestrihnúť, ale je potrebná vôľa a tlak chovateľov, ktorým záleží na reprodukčnom zdraví ich chovancov. Celkové ozdravenie a zbavenie sa mykoplaziem a ureaplaziem je beh na dlhú trať, predpokladám, že pri plošnom vyšetrovaní donorov tak minimálne 7-10 rokov. Je to hlavne v systéme ozdravenia, ale nedá sa ozdraviť celoštátnu populáciou skôr, keďže nekontrolovateľne sa infekcie rozširovali 40 rokov. Možno by stačilo poznanie, že uvedené baktérie mykoplazmy a ureaplazmy stoja aj za neúspešnými pokusmi mať deti u ľudí, rovnaké problémy s neplodnosťou žien a mužov možno otvorí oči štátu, ak by sa to týkalo ich osobne.
Jaroslav Pokorádi, Ph.D.
22.09.2020
